Všakovaká Maková

a jej blog.

Hľadím

aug
24

farby tvojho vánku
prúdia do mňa v spánku
prebúdzaš ma znova dnes
voláš ma ich ďalej niesť

// hľadím na tie miesta, tam
na ktoré dnes vstúpiť mám
vidím len krok najbližší
no robím ho, veď tam si ty

do srdca mi kreslíš sny
šepkáš mi – len vyber si
vôňu tvojej lásky viem
prinášať ju svetu smiem

// hľadím na tie miesta, tam
na ktoré dnes vstúpiť mám
vidím len krok najbližší
no robím ho, veď tam si ty

hľadím vpred, viac nemám strach
obavy si zmenil v prach
za hlasom tichým vstávam, kráčam
naspäť sa už neotáčam.

Prepich

júl
08

Dávať starým veciam nový život nebolo vždy v kurze. Teraz mal však Sebastian šťastie. Opäť prišla éra staromódnych gigantických rastlín, analógových fotoaparátov, budíkov, písacích strojov či prenosných prehrávačov kaziet a on, ako dlhoročný reštaurátor starého nábytku, po nekonečnom období predierania začal zarábať viac ako slušne. Dávno nemal tak plný diár. Zákazky, rozhovory do Interiéru, pozvania na prestížne dizajnové konferencie úžitkového umenia. O tom, že to robil celé roky predtým a nik o jeho prácu ani nezakopol sa príliš nezmieňoval. Dnes ho spoznávali aj na ulici. Jeho retro kúsky zrazu chcel mať doma každý, a na to sa sústredil.

Väčšinu času však trávil vo svojej dielni. Bola preňho miestom bezpečia. Záhradou, kde pri práci polieval svoje myšlienky alebo sa len tak zhováral s tichom pri vôni čerstvo zbrúseného dreva a filtrovanej Etiópie. V skutočnosti to bol starý podkrovný byt s veľkou pavlačou, svojho času prerobenou na letné kino, zdedený po strýkovi, ktorého Sebastian nikdy nestretol. Situovaný bol na Slamenej ulici hneď nad miestnou škôlkou. Sebastian z jeho okien často pozoroval obľúbenú hru detí na sochy. Kým vtáctvo čvirikalo, tancovali, skákali a hýbali sa do rytmu. Keď stíchlo, museli ostať úplne nehybné. Ich prenikavý smiech ho niekedy znervózňoval, inokedy poskytoval jediný zdroj potešenia. Zvykol si naňho. Podobne ako na svoju samotu.

Bolo piatkové ráno, o čosi pomalšie ako hektické pondelkové a oveľa jasnejšie ako upršané štvrtkové. Sebastian sa práve zaoberal svojou sadenicou, ktorú nevedel pomenovať. Je slabá, pomyslel si. Škoda jej, niečo ju ťaží. Asi nejaká pliaga, odpovedal sám sebe na nevyslovenú otázku. Lyžičkou začal opatrne prevzdušňovať zeminu, keď natrafil na korienok, z väčšej časti obschnutý. Prázdnou šálkou práve dopitej kávy nabral trochu vody z vedľa stojaceho akvária a polial ju. Vzápätí si uvedomil, že to nebolo veľmi chutné gesto a svoj pohľad presmeroval na zakalenú sklenenú nádobu. Kedysi v nej choval bojovnicu – rybu, ktorá svoj boj po pol roku prehrala. Ostali po nej len riasami obrastené slizké kamienky. Neskôr ju nahradil štyrmi neónkami, prísavníkom, hlineným hradom a kaziacim sa filtrom s bublinkami. Mal by som to konečne vyčistiť, pomyslel si, keď sa ozval naliehavý buchot na dvere.

Zjavila sa v nich upachtená žena s farebnými korálmi a ťažkým parfumom, ktorý nenávratne udusil aj posledný náznak čerstvého vzduchu v miestnosti. Bez pozdravu rovno spustila: „Mám tu takúto rárohu.“ Fučiac zložila pred Sebastiana staré, nie príliš vkusne pôsobiace kreslo. „Potrebujem, aby ste s tým niečo urobili. Zaplatím vám koľko chcete. Cez víkend hostím dôležitú návštevu a nemôžem si dovoliť usadiť ju na takéto harampádie.“

Akonáhle sa Sebastian trochu spamätal, nevedel, či sa má prv sústrediť na lesknúce sa kropaje na nose prítomnej dámy, pompézne flitre zvýrazňujúce jej robustnú postavu alebo zájdené obrúčky, rokmi vryté do krátkych prstov na jej teatrálne gestikulujúcich dlaniach. Kým hľadel jej smerom a nepočúval spleť jej hlučných pokynov, v hlave sa mu začal skladať dych vyrážajúci obraz zrenovovaného kresla. Je nádherné. Má potenciál. Bude stačiť len obrúsiť starý náter z nôh a vymeniť čalún. Na ten by som zvolil lesnú zelenú, je svieža a nie príliš rušivá. S drobnou štruktúrou v kombinácii s tým tmavým drevom sa…

Prúd jeho myšlienok prerušilo piskľavé zvonenie telefónu. „Moje nervy, už meškám!“ vydesila sa spotená zákazníčka. „Áno, Juruško? Počkaj chvíľku,“ odklopila telefón od ucha a vlhkou dlaňou zakryla slúchadlo. „No, dobre, tak už vám je všetko jasné,“ venovala Sebastianovi stotinu svojho pohľadu. „Sme dohodnutí. Prídem si poň večer.“ Večer? nestihol namietať prekvapený Sebastian. Zvrtla sa k dverám a bola preč. „Výborné,“ kyslo poznamenal, no fascinujúca výzva mu zabránila mať zbytočné námietky.

„Tak ty máš celkom šťastie, že sa ťa tá ženská rovno nezbavila,“ prehovoril Sebastian smerom k osamotenému kusu nábytku. „Takých ako ty som na burzách a smetiskách zachraňoval desiatky. Ľudia ich odkopli, lebo veď sú staré, dotrhané a nevyhovujúce. Teraz to ľutujú. Tak im treba. Platia mi, aby ich získali naspäť a mohli sa pýšiť, akí sú hipsteri. Ktovie, či to skutočne myslia tak úprimne ako sa tvária,“ nechal sa Sebastian uniesť. Obliehajúc stredobod svojej momentálnej pozornosti sa pustil do práce. „Ale veď áno, na začiatku býva všetko tak nádejne dokonalé,“ nedokázal nepokračovať, „zošity úhľadné, obliečky voňavé, knihy pútavé. Topánky žiarivé. Strany vyrovnané. No čo potom? Časom zovšednejú. Zájdu. Napáchnu. Pokrčia sa, popíšu. A čo s nimi ďalej? Nemajú už právo byť cenné? Strácajú svoju hodnotu nadobro? Viem, čo sú to za osudy. Tiež som len produkt socializmu. Deväťdesiate roky, značka kvality Československo. Chodiaci funkcionalizmus, povedzme.“ Sebastian si v sedacej časti kresla všimol akýsi hrboľ. „Tiež mám v sebe diery a preliačiny. Aj na mňa všeličo kládli. Vtedy sa ťažko udržuje stabilita, však? Sadali na mňa ženy a keď už som nevládal, sadal na mňa prach. To asi poznáš.“ Vložil ruku do výplne aby zistil, kde je problém.  „Načo by som komu bol. Načo by som jej… Au! Došľaka!“ zasipel a bleskovo sa odtiahol.

Celý roztrasený opatrne vytiahol zapichnutý predmet spod nechta svojho ukazováka. „Čo to, dočerta…“ ozvalo sa kovové cinknutie. Z dlane mu vykĺzla takmer neviditeľná, hrdzavá ihla. Ktovie, ako dlho tam bola, kým sa konečne dostala k slovu a rázne upozornila, že niečo vo vnútri nie je v poriadku. „Koľko bolesti dokáže spôsobiť taká malá poondená, zabudnutá… vec,“ tisli sa Sebastianovi na pery nemilé slová, keď hľadal niečo na zastavenie krvi, aby nezašpinil prichystanú látku. Sebastian precitol a musel sa na sebe zasmiať. To zase dopadol. Rozprávať sa pol dňa s kreslom, ktoré mu to navyše takto oplatí.

Bolo trištvrte na večer a dielo bolo hotové. Vynímalo sa v strede miestnosti ako nový, dokonalý, vzácny klenot. Aspoň tak to Sebastian vnímal. Opäť pocítil známu silu tých okamihov, ktoré majú zmysel. Ozvalo sa druhé zaklopanie na dvere toho dňa. Dáma s flitrami vošla tentokrát o niečo slušnejšie. Vtisla mu do dlane obálku a na mieste znovuzrodeného kresla ostal stáť opäť už len sám Sebastian. Vo svojom prepychu, s prepichnutým prstom. V ten deň sa rozhodol. Raz aj on dá svojej ihle zbohom.

 

 

Milá mami

máj
13

Chcela som ťa opísať slovami.
No ktorý básnik by vyjadril tú iskru v očiach, keď sa smeješ?

Chcela som ťa nakresliť.
No ktorý výtvarník by vystihol tvoj hlas, keď mi rozprávaš?

Chcela som o tebe napísať knihu.
No ktorý spisovateľ by obsiahol všetky tie kapitoly tvojho vzácneho príbehu?

Chcela som o tebe zložiť pieseň.
No ktorá harmónia by zahrnula všetky tie tóny, ktorými hrá tvoja osobnosť?

Chcela som o tebe zrežírovať film.
No ktorá herečka by vôbec takú rolu zahrala?!

Ach, som stratená. Skrátka sa to nedá!
A tak, milá mami, chcem ti dnes len ďakovať.

Dala si mi život, a to bol iba začiatok. Učila si ma a sprevádzala na mojich cestách. Bola si tam, aby si ma zdvihla, keď padnem. Každé ráno si ma budila s teplým kakaom. Ak si odchádzala do práce skôr ako vôbec vyšlo slnko, vždy si si našla čas urobiť mi raňajky a napísať odkaz, ktorý ma povzbudil do dňa. Keď som ležala v nemocnici, trávila si noci na stoličkách, len aby si bola so mnou. Prišla si na každú moju besiedku, vystúpenie, koncert a vernisáž, aj keď si po práci ledva stála na nohách. Keď som sa nezvládla pripraviť do školy, napísala si mi ospravedlnenku, lebo si mi dôverovala, že si dokážem zvážiť dôsledky. Dovolila si mi robiť chyby. Keď som túžila po rozlete, nebránila si mi, hoci si sa o mňa bála. Ak si sa hnevala, bolo to pre niečo, čo mi ubližovalo. Vždy si mi dala z posledného. Ľúbila bezpodmienečne a nikdy nečakala nič naspäť.

Mohla by som pokračovať v sentimentálnej chvíľke a sedieť tu až do večera. Ale radšej ten čas dnes strávim s tebou. Marti, si najlepšia! 🙂 Ďakujem, že mám tú česť byť tvojou dcérou.
Krásny deň matiek!

Dobré ráno

mar
26

Pod ťažobou zodpovednosti a strasti, ako hustá polnočná hmla nehybný sa zdal. Neodišiel ani nezostal. (Henry Vaughan – Svet)

Tak sa nejako cíti. Maková neodišla. No ani nezostala. Tri mesiace mlčala. Ak písala, tak len „do šuflíkov,“ alebo sa vykrúcala, že nemá čas, energiu, nápady. No nebojte sa, trochu ňou potrasiem, nech sa vzchopí. Držte jej palce.

O princeznej s hviezdou

dec
24

Štedrý večer. Sedím doma s rodinou, zabalená v deke a okolo sa dejú všetky tie vianočné pátosíky, aké si iste viete predstaviť. Obývačkou sa rozlieha Princezná so zlatou hviezdou na čele a ja sa usmievam, pretože som tiež mala rozpísanú vianočnú rozprávku – O princeznej s hviezdou. Nie však s tou zlatou, a ani s tou na čele.

Malo ísť o to, že táto naša princezná všetko strácala. Čokoľvek, čo ju kedy tešilo. Šperky, šatky, dokonca aj korunku. Čo však bolo horšie, časom začala strácať to nadôležitejšie. Radosť, nádej a zmysel svojho života. Keď sa už zdalo, že stratí napokon aj seba, našla ten najdrahší poklad. Našla hviezdu, ktorá bola po celý ten čas s ňou, ktorá ju nikdy neopustila, ktorá nikdy neprestala svietiť a ktorá sa jej nikdy nestratila.

Dnes už ale nebudem fabulovať. Sú Vianoce a ja chcem len ďakovať za tú svoju.

Hviezdu, ktorá prišla zachrániť mňa aj tento svet.
Hviezdu, ktorá nemešká a objaví sa v tej najsprávnejšej chvíli.
Hviezdu, ktorá sa pripomenie presne tam, kde treba.
Hviezdu, ktorá sa mi stala tou najbezpečnejšou náručou.
Hviezdu, ktorej sa učím denne veriť, aj keď mi všetko pripadá stratené.

Hviezdu, ktorá nikdy nevyhasne.
Tak nech svieti i vám.

Chlapec, ktorý počítal pehy

nov
23

Medené vlasy a oči ako ranná rosa. To ste si na ňom všimli ako prvé. Potom ešte orlí nos a úsmev iný ako ostatné. Inak bol ako ktorékoľvek ďalšie chlapča. Vlastne, nie tak celkom. Keď ste sa pozreli veľmi pozorne, možno ste si to všimli. Každým zásahom do jeho duše mu na bielej tvári pribudla peha. Starostlivo si ich čísloval.

Prvýkrát sa to stalo, keď sa rozhodol nerozplakať. Bol ešte dieťa. Ostal ako vajíčko namäkko uprostred zdanlivo pevnej vonkajšej škrupinky. Čo sa vtedy stalo? Neviem. Neprezradil mi. V tajomstvách bol skrátka dobrý, to mu nikto nevezme. Ostávali v jeho pehách, vravel mi len číslo…

No ostatným ani to, a to sa mi rátalo. Boli sme priatelia. Rád písal, vnímal, miloval hudbu. A bol pozorný. Viac pozorný ako bol kto kedy k nemu. Naučil ma mnoho. Ak bola s niekým radosť mlčať, bol to on. A tak sme mlčali…

Až kým raz jeho slová neožili. Až kým sa z čísel postupne nestali príbehy, dychvyrážajúce a silné. Až kým ho niečo neprimälo rozprávať.

Čo to vtedy bolo? Neviem. Neprezradil mi. V tajomstvách bol skrátka dobrý, to mu nikto nevezme. Jedno však viem iste. V ten deň ho líce zasvrbelo naposledy.

Len tak

nov
20

Len tak si sadnúť, vnímať a byť.
Spolu sa nadchnúť, počúvať, žiť.

Len tak sa preplachtiť všednosťou dní.
Nájsť v nich tie zázračné chvíle a sny.

Len tak si povedať, prezdradiť s ľahkosťou
pravdu bez závoja úprimne, s radosťou.

A moje posolstvo? Možno to tušíš.
Vzácne je priateľstvo takýchto duší.

Vlak

nov
15

Píšem vlaku vo
Bratislavy do
Pardubice cez
spolujazdca bez.

Slová ničom o
krátkych veršoch po.
Chaotický slovosled?
Nuž, to presne ako svet.

Voľ-nevoľ

nov
03

V sobotu je voľno.
A voľba ísť voliť.
Voľakedy sa nemohlo.
Voľte, ľudia!
Z vlastnej vôle.
Nech nám tu potom, voľ-nevoľ, nemusí byť nevoľno.

Loď medzi panelákmi

okt
25

V prvom rade musíte vedieť, že dovtedy lode neznášala. Bola už na rôznych – vždy to končilo závratmi a kinetózami, o ktorých je lepšie radšej mlčať. A tak rozhodla pre plavbu osve. V tmavých, stojatých vodách, čo zvyknú začať smrdieť. No aspoň tam nehrozili víry, vravela si…
Často si len tak sadla na pontón a pozorovala.

Raz v diaľke zbadala ďalšiu loď. Ale táto bola niečím iná. Už na prvý pohľad so sebou niesla čosi neobyčajné. Spev, tanec, radosť, akúsi bezprostrednosť. Vôňu šíreho mora. Nekonečného, neopakovateľného, farebného a tak živého. Vzduchu, ktorý prečistí každú dutinu. Vody, ktorá občerství ochabnuté svalstvo. Znova v nej vzplanula tá dávna túžba po plavbe na miesta absolútnej slobody a zároveň možnosti zakotviť. Túžba po domove, mieste neohrozenom búrkami. Veď moria sú aj plné nástrah…

Loď priplávala až k nej. Zarazilo ju, že z nej vystúpil sám kapitán a pozýval ju dnu. Jeho tvár videla prvýkrát, no mala pocit, akoby ho poznala celú večnosť. Alebo on ju? Nešlo jej to do hlavy. V tej chvíli si však nepriala nič iné, než len to niečo, čo z neho a tej lode priam žiarilo.

Ale ja nemám na lístok.

Schuti sa rozosmial. Tvoj lístok je už zaplatený. Tak čo, ideš? Opýtal sa hlasom, ktorému nemohla povedať nie. Nastúpila. A hoci sa vlny začali dvíhať vyššie ako kedykoľvek predtým, prvýkrát pocítila istotu. Kurz je správny! Kormidlo má predsa v rukách ten najlepší kapitán lode. Jej záchrannej lode, aby sa raz bezpečne vrátila do prístavu k svojmu staviteľovi. 

Možno ju zazriete tiež. Tam, v Dúbravke, medzi panelákmi. Poznáte ju po vôni – kávy, radosti, prijatia a toho čistého, bezhraničného mora života.

Keby stíchol les

okt
23

Nebol to príjemný pád. Čelo jej krvácalo, v kolenách ju štípali úlomky štrku a v rukách stopy po bodliakoch. Snažila sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Prudký kopec, zákruta, múr, náraz, úder, ticho. Ležala tam bez pohybu, kým sa nepokúsila natiahnuť za svojím bicyklom stlačeným ako pokrčená plechovka. Omdlela. Jej horúca krv si v tom studenom ráne pýtala svoju pozornosť celkom neúspešne – okraje vpitých červených škvŕn na oblečení pomaly tmavli.

Ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Vtom sa ocitla v akomsi lese. Spoločnosť jej robil len vlhký opar, všade navôkol rozliaty ako mlieko. No už nad ním plakať nevedela. Nevládala. Len kráčala, zrýchľovala a predierala sa lístím za svetlom. Míňala úzke aj hrubé kmene, konáre spletité ako myšlienky, čo si dookola rapotali to svoje. Toľko zvukov naraz v živote nepočula. Toto je tvoj les, tvoj živý les! Nenechaj ho umlčať. Dostaneš sa presne tam, kam ideš. Len hľaď na svoj smer a stráž si cestu, ktorou kráčaš. Možno padneš ešte mnohokrát, no teraz sa môžeš zobudiť. Vstať a dať si ošetriť rany. Je to na tebe. Máš dve možnosti. Zomrieť… alebo sa znova narodiť.

Zvuky tíchli, stromy sa začali strácať v hmle a blednúť ako rokmi prikryté spomienky. A ona? So slzami pomaly necháva vyplaviť prach z očí, nech konečne znova uvidí o čosi jasnejšie.

Veď ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Prázdniny

okt
18

Prázdna strana spýtavo hľadí, ona nemo do nej.
Prázdny pohár pery jej chladí, dnes to bude o nej.
Prázdna stolička a prázdny stôl.
Prázdna bombička a z ceruzky kôl.

Len tá duša zas sa plní – otáznikmi, pomlčkami.
Obraz v hlave hlasno zrní – zraneniami, rozlúčkami.
Pod vankúšom hľadá slová, kam sa ale stratili?
Tu a tam len odrobinky, čo kedysi chutili.

A ten hlas v nej deň-noc reve: Veď len netvor netvorí!
Tak tam aspoň sľúbi sebe, že si srdce otvorí.
Že už nechá mĺkvosť zhorieť, nové slová vzplanú.
Veď aj ten strom musel zomrieť – pre jej prázdnu stranu.

Krásny aj trpký, jak vlčie maky

okt
08

Nie každá biela je čistá.
Nie každá skrytosť je hmlistá.
Nie každé svetlo len svieti.
Nie každý čas iba letí.

Nie každý úsmev je pravý.
Nie každý radosť ti spraví.
Nie každý príbeh má pointu.
Nie každý priateľ vždy stojí tu.

Nie každý risk je ti ziskom.
Nie každý domov útočiskom.
Nie každý pozerá do očí.
Nie každá báseň sa ukončí.

Nie každý ťa v skrýši hľadá.
Nie každý tú bolesť zbadá.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

Teba však ťaží kovový zvon.
Môcť to už povedať, vyliať to von
aký je to pocit hľadať slnko v noci,
keď ti stále v duši smutná pieseň krúži.

Že chceš zistiť, čo ti chýba,
pochopiť už, kde je chyba,
pritisnúť sa k teplej dlani,
vyrozprávať, čo ťa raní.

Cítiť nežný dotyk hebký,
uvoľniť sa z tesnej klietky,
pocítiť to zvláštne chvenie,
jemnou vôňou omámenie.

Počuť svoj dych spomaliť.
Nerušene zastaviť.

Ale ty predsa môžeš…

Zabudnúť vety, strojené frázy,
pustiť to všetko, čo ťa tak mrazí,
keď má deň nočnú a ty ju máš s ním.
Nechať si zotrieť nánosy špín.

Zoškrabať hrdzavé, nevľúdne zvyky.
Utrieť si slzy, utíšiť vzlyky.
Z diaľky vtom započuť znieť svoje meno
a spoznať si hodnotu – to, že si klenot.

Odpiť dúšok z kvapiek rosy,
vyzuť sa a behať bosý,
pozorovať trávu rásť
a nechať hladnú dušu pásť.

Rozpustiť si voľne vlasy,
nadýchnuť sa do dna krásy.
Pripustiť, že nevadí,
keď dnes pieseň neladí.

Pokoriť sa, mať už dosť.
Priznať nedokonalosť.
Utopiť úzkosť v ľadovom sútoku,
schladiť si chodidlá vo vlažnom potoku.

Nanovo vzkriesiť vyschnutú pôdu,
načerpať z prameňa tú živú vodu
a mlčky spievať s nežným tichom.
Splynúť s krehkým okamihom.

A nemeniť nič na sile v slabosti.
Nechať sa unášať vlnami radosti,
perinou bezpečia prikryť si telo,
v uličkách nevšedných stratiť sa smelo.

Nevnímať ťažobu davových más,
čítať si z oblakov príbehy nás.
Pustiť sa už konečne, zmazať slová bolestné.
Kŕče v teple uvoľniť, prestrihnúť tú tvrdú niť.

Len sa vystrieť ako látka.
Pozatvárať zadné vrátka,
nechať vánok udať smer,
zaplniť to prázdno dier.

Obmyť si oči od závoja šera,
nechať vyjsť želanie spod hrotu pera.
Pretancovať noci, dni,
opäť snívať nové sny.

Byť zas ako dieťa malé,
čo sa teší, smeje stále.
Cítiť horieť červeň líc,
teplo žltých slnečníc.

Je to vzácne…

Keď sa ruky v náruč zmenia,
oči v pohľad pochopenia,
slová v nádej, zrnko v strom.
Čas je zrazu výmyslom.

Môžeš sa priblížiť, tiež sa smieš dotknúť,
plynutie okúsiť, z miesta sa pohnúť.
Prestať si na plecia bremená klásť
a nechať svoj korienok v pokoji rásť.

Nie každý nápoj je pre život mliekom.
Nie každá náplasť je skutočným liekom.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

No môžeš mať pokoj, Pokoj tak iný.
Ten, ktorý vypáli pocity viny.
Túžby tvoje tíško číta,
na nič sa ťa nejde pýtať.

Len počúva a rozumie.
Až kým sa ti rozvidnie.
Očakáva tvoje áno.
Môžeš zažiť čerstvé ráno.

Ľahučký dotyk nového začiatku,
hoci len krehkého, malého spočiatku.
Odlepiť z mysle zajtrajší otáznik.
Zobrať sa hoci aj na nultý poludník.

V bezpečnom objatí spočinúť bez tiaže
nepohnutý okolnosťou.

N I Č  ťa už neviaže.

 

 

 

 

 

foto: Laura Belišová

Vedieť vidieť

okt
01

Ten pohľad milovala. Každý večer cestou domov so zatajeným dychom pozorovala šíre more, nad ním žiarivý mesiac a v diaľke loď. Majestátny zaoceánsky parník, prúdmi unášaný do prístavu nádeje. Hoci to v skutočnosti bolo len obyčajné, do tmy zahalené pole a za ním továreň. Rozsiahla, no viditeľne ohraničená plocha svetiel budov fabriky, v strede ktorej sa týčili tri obrovské komíny. Oči si často všeličo pomýlia. Nuž ale, ako to napokon povedal Exupéry? Najlepšie predsa vidíme srdcom. Tak.

Červené štvorčeky

sep
30

Predstavím vám takú planétku. Vyzerá takmer ako naša Zem, no nenechajte sa oklamať. Všetko, čo vyzerá ako niečo, je len lacnou kópiou originálu. Tých planétok sú milióny. Pevne pospájaných do akejsi siete, v húfoch, pri sebe… a predsa je každá z nich sama. Pre jedného človeka. A hoci nie je väčšia ako bruško ukazováka, svedomito ho upozorňuje na dianie medzi ostatnými planétkami. Teda, ak sa to jej obyvateľa nejako týka. A ak nie? Potom sa ten malý červený štvorček s číslom – zdroj jeho chvíľkového, no neodmysliteľného potešenia – na nej jednoducho neobjaví. Nox et solitudo… veď na jeho planétku sa navyše nezmestí už nik. Nik okrem tých čísel. A tak len ďalej, pevne uchytený, očami, mysľou, celou svojou pozornosťou necháva unikať všetko a čaká na ten magický gong… a ďalší červený štvorček.

Rybár

sep
24

Stretla ho pri modravom jazere, na úbočí hája. Ona sa tam bola prejsť, on tam bol doma. Prišiel premýšľať. Ako vždy – o rybách. Ryby prispôsobujú teplotu svojho tela teplote vody, v ktorej plávajú. Aj on bol ryba. Vlažná ako svet, v ktorom si stále akosi nevedel zvyknúť. Priveľmi si ju nevšímal. Sadol si a nahodil.

Veríte v lásku? spýtala sa. Nečakal to. Akoby ho znova zaštípali toľkokrát strhnuté chrasty z rán na jeho srdci, ktoré sa ešte nestihli zahojiť. Nechcel riešiť jazvy. Chcel len trochu súkromia a zopár pstruhov. Vstal a premeral si ju. Pristúpil k okraju vody a zadíval sa nikam. Ľanová košeľa mu ladila s mliečnou hmlou nad hladinou. Toľko už čakal, lovil z dna nádej… a vždy mu akosi uplávala. Človek si nikdy nemôže byť istý. Kričal a mlčal.

Ako mu len túžila rozprávať, podeliť sa s prežitým. Že ani ona ju nedokázala vyrobiť, že ju musela najprv prijať, že stačilo pozrieť odpusteniu do očí a spočinúť tam, pred ním, v ňom, že až potom pochopila, aká je krásna, trpezlivá, nekonečná… a že jednoducho je. No slová by mu teraz nepomohli.

Prenechala priestor jej. Nech mu to dopovie sama. Možno, snáď… to začul.
Veríš vo mňa? Ja v teba áno.

V predsieňach

sep
20

Sú všade. Pritajení, čo už zabudli myslieť sami. Zabudli na ten pocit, keď sa im krása rodí pod rukami. Na ten pocit nevnímať nič, len proces. Nech aj bezcieľny. Nech len pre tú chvíľu. Nech by o tom nikto nemal vedieť. Ich staré básne zažltli v zásuvkách, struny ich nástrojov pod ťarchou prachu a času dávno nehrajú tóny, po ktorých sú pomenované. Telá si nechali obrásť tukom a hlavy starosťami. Je ich toľko… Zdržujú sa v predsieňach svojich sŕdc a do komôr si nesiahnu. Zamkli ich a ktovie, kde sú kľúče… Umlčané kazety, čo sa radšej prehrávačmi stali, len nech znova nezačujú svoj hlas.

Kto si, človek, že stíhaš žiť životy iných? Zastav sa a odpovedz – kým si naozaj? Čo skrývaš a do čoho to obliekaš? Čím sa líšiš od stroja? Si opatrný, lebo čo keď sa zasmejú? Zasmej sa konečne ty. Zobuď, čo zaspalo, rozhýb, čo ustalo, nenechaj to zhniť. Skôr, než by sa stalo, že stretneš toho čudáka, čo vždy patril tým divným šťastného a pomyslíš si – tam som mohol byť.

Nie, nie je to ľahké. Ako by aj mohlo? Toto je svet. Ale ty v ňom nie si iba tak. To v tebe nemáš len tak. Máš to na niečo a máš to pre niečo. Umelec zo včera, preber sa. Prišiel nový deň. A to v tebe? Stále čaká.

Zápalka

sep
18

Ako ľahko vie zaskočiť túžba. Tá iskra, malá iskrička nedovoleného, razom žiarivejšia ako iné. Atraktívna, nevinná, čarokrásne nepoznaná. Veď iba privoňať, okúsiť… nachvíľočku. Trochu tepla, záblesk svetla? Nech sa páči – nadosah. Stačí škrtnúť. Zápalka, čo rýchlo vzplanie…

Ale potom? Čo ostane?

Prebudená

sep
16

Raz sa jej sníval sen, v ktorom miešala farby. Obklopená nekonečnými litrami akrylu, slobodná zvoliť akúkoľvek kombináciu. No niečo nesedelo. Z modrej a žltej nevznikla zelená. Čudné. Skúsila to znova. Ak zmieša červenú a bielu, mala by dostať ružovú. Výsledok? Fialová. O čo tu ide?! Takto to predsa nepozná. Zmiatlo ju to.

Chvíľu jej potrvalo, kým sa podvolila a nechala uniesť tým prúdom meniacich sa, sýtych aj jemných, teplých i chladných odtieňov. Kým pripustila, že zaužívané algoritmy tam jednoducho nefungovali a jej predpoklady sa vyvíjali úplne inak. Že to dielo bolo príliš dokonalé, aby ho dokázala predvídať. Že aj ona bola jeho súčasťou a nielen umelcom, ktorý ho tvoril. A bolo to… vlastne to bolo zrazu krásne. Nesúdiť vopred, neočakávať rovnaké, jednoducho sa nechať prekvapiť. Konečne pocítila, že je stvorená pre viac ako len stereotyp, ktorý dovtedy poznala. A že má na to absolútne právo. Ak sa dovtedy usmievala na jeden kútik, tá jazda jej zdvihla aj druhý.

Áno, potom sa prebudila. No jej sen sa neskončil. Otvorila oči a opäť uvidela svet – plný farieb. Tých farieb, ktoré prúdia, menia sa, vlievajú, prelínajú… a občas tak oslobodzujúco prekvapia.

Rozhovor s Tichom

sep
13

– Konečne… povedala.
Áno… nepovedal.
– Aké zvláštne… povedala.
Príjemné… nepovedal.
– Bolo to už dávno… pomyslela si.
Veru… súhlasil.
– Potrebovala som ťa… povedala.
Bol som tu… nepovedal.
– Spýtavo sa na neho pozrela.
Áno. Po celý ten čas. Len si nepočula… nepovedal.
Dá sa ťa počuť? opýtala sa.
Veď sa práve rozprávame… nepovedal.
– Máš pravdu… povedala. Som unavená.
Oddýchni si, neodídem… nepovedal.
– A ak náhodou áno? opýtala sa.
Svet je hlučný, viem… nepovedal.
– Ako ťa potom nájdem? opýtala sa.
– Poľahky. Budem tam. Nenechaj ich prekričať ma a opäť začuješ… nepovedal.
– Konečne… povedala.
– Áno… povedal.

Neomylné zrkadlá

sep
11

Predstav si, že sa ráno zobudíš a všetky zrkadlá zmiznú…

Predstav si, že na otázku ako vyzeráš, ti neodpovie ani výklad na ulici, ani predná kamera v telefóne. Predstav si taký svet, v ktorom jediným skutočným, viditeľným odrazom teba sú tváre ľudí v tvojej prítomnosti. Jas v očiach tých, s ktorými sa rozprávaš. Úsmev nádeje tých, ktorých povzbudíš. Atmosféra, ktorá zavládne, keď iba vojdeš.

Len si predstav… tie živé zrkadlá stretávaš aj dnes. Prizri sa lepšie. Čo odrážajú?

Letokruhy

sep
08

Prebudila sa zavčasu. Z hory za oknom už stúpala hmla. Vlnila sa a rozpínala z hustej bielej smotany na priesvitný závoj. Kohút v diaľke spieval letu, ktoré pomaly končilo svoj nadčas a chystalo sa na povinnú dovolenku. Je to tu, pomyslela si. Bol už september a septembre sú pre ňu ako malé januáre. Plné zmien a začiatkov, čerstvých ako vzduch, ktorý ju chladil v útrobách. Zatvorila okno.

Z kuchyne chalupy starého otca už bolo počuť verne známe cinkanie porcelánového riadu a tíško svištiacu konvicu s prevarenou vodou na jablkový čaj. Na stole ju čakal škoricový uzol, miska sliviek a kakao. Sadla si k peci a pozorovala, ako z nej starý otec sústredene vyberal horúci chrumkavý chlieb, krájal na hrubé krajce a dôkladne natieral vrstvou slaného masla.

Z hŕby zažltnutých papierov pripravených na kúrenie zobrala najvrchnejší a jemnou čiarou naň naskicovala ten moment. Pokojný okamih spoločného rána. Poskladala z neho lietadlo, potom loďku a napokon si uvedomila, že ho predsa nechce nechať ani odletieť, ani odplávať, a tak ho znova vyrovnala. Kiežby neskončil. No už bol čas.

Obula si topánky, tie staré, polorozpadnuté a roztiahnuté z hnedej kože a farebného úpletu a vydala sa na cestu. Križovala les a pozorovala stromy. Presne tak, ako to mala rada. Vždy ju inšpirovali. V kmeňoch ukrývajú tajomstvá svojich životov – letokruhy, ktorých vrstvy neustále pribúdajú a vďaka ktorým rastú a silnejú, majestátne sa týčia navzdory búrkam či výchrici. Nemajú to vždy jednoduché. Rôzne vplyvy počasia ich deformujú a menia. No vždy príde ďalší. V tom je tá báseň. I ten, ktorý je zmrštený, môže nahradiť nová, rovnomerná vrstva. A to znamená nádej.

Ešte chvíľu postála a napokon konečne vykročila. Vedela, že už môže. Môže a musí. V ústrety novým letokruhom.

Príliv

sep
02

Pridlho sa už plavila v tom nekonečnom mori miliónov neviditeľných, a predsa tak konkrétnych čiastočiek. Stačilo. Beží, lapá po dychu, vzďaľuje sa od brehu… ale môže ujsť? Veď hoci mĺknu, predsa kričia, tíchnu a stále ich zreteľne počuje, voda sa vyparuje, no ony, vyzrážané ako soľ, vrývajú sa jej do tela, ťažko ich len tak oprášiť, ťažko sa ich zbaviť. Delí ich od nej len pokožka. Nie, hádam už ani tá. Prenikajú dnu ako lúče horúceho slnka, ako ihly tuhých mrazov. Koľko ešte? Potrebuje sprchu. Hneď.

Aké len boli nevinné, kým si osamote postávali v tej hrubej knihe, dokonale zoradené podľa abecedy. Boli iba iba, až kým sa nevyliali… a nestali sa .

Keď sa delí nedeliteľné

aug
29

Keď sa delí nedeliteľné, ostane zvyšok. Ten malý jedinák, najmenší z nich, ktorý razom nevie, kade kam. Vpravo? Vľavo? Kde má miesto? Mlčky, sám, všade a nikde. Na pomedzí, v medzere. Nedopusťte to. Nedeľte, čo ste spojili. Celok už nie je celkom. Výsledok je vždy len menší. A čo zvýši zvyšku? Deliť sa a byť delený.

Čím chceš byť keď vyrastieš?

aug
26

Mohla mať takých päť, keď sa jej to opýtali prvýkrát. Umelkyňou, odpovedala bez zaváhania. Mala v tom jasno. Vždy sa iba pousmiali. Keď mala o päť viac, zvykli k tomu pridať ešte niečo ako – ale vieš, to ťa príliš neuživí. Tak možno architektka. To už bolo lepšie. Hoci matematiku neznášala. Zapadala do tabuliek. Pravidlá dodržané. Normy, formy, kvóty splnené. Presne ako sa to má. Ďalší bod programu?

Bol jej posledný deň na základnej škole. Hľadela na nakriedovaný nápis na chodníku:
LÚČIA SA S VAMI BUDÚCI… 
Ona a jej spolužiaci mali doplniť svoje vysnívané povolania. Manažér, lekár, právnička,… Tak kto vlastne?! Tá otázka v jej hlave kričala hlasnejšie než zvuk posledného zvončeka. Nenapísala nič. Nastúpila do preplnenej dvadsať šestky. Rozpršalo sa. Aj dážď, ktorý jej obyčajne robil radosť ju viac znervózňoval ako tešil. Vydýchaný vzduch vytváral na oknách vlhký opar. Dívala sa na chlapča, ktoré doň prstom nakreslilo dúhu.

Pozri, mami, aká je krásne farebná, však?
  Ako môže byť takýto obrázok farebný?
Nevidíš, čo je za sklom? Zelené stromy, červené značky, žltá benzínka… To všetko jej predsa dáva farby. A dokonca sa menia, vidíš? Nikdy nevieš, aká bude nasledovať.
Mala chuť ho objať.
Zastavte. Začula svoj vlastný hlas.
Slečna, ale…
Počujete? Hneď zastavte! Chcem vystúpiť. Vyskočila zo starej Karosy a rozbehla sa naspäť. Na školskom dvore stál už iba prekvapený školník.
Hľadáš niekoho?
Seba. Vypadlo z nej.
Kým bola preč, dážď zmyl všetky predošlé nápisy. Druhá šanca. Schytila vedierko s kriedami a zohla sa k zemi.

Spoza bránky za školou vychádza dievča s farebným prachom na nohaviciach. Na chodníku za ňou svieti dúhový nápis. KEĎ VYRASTIEM, CHCEM BYŤ ZNOVA DIEŤAŤOM.

Pokračuj

aug
23

Kedysi dostala kúsok akéhosi tenkého drievka s hrotom na konci. Bola to ceruzka. V malej, krehkej dlani vtedy zvierala svoje všetko. Tak sa to začalo. Najprv čiara. Jemná a nesmelá, no sústredene precízna. Trochu kostrbatá, ale to nič. Pokračuj.

A ona pokračovala.

Rástla. Z hánok sa jej nenápadne vytrácali povestné jamky. Bucľaté, nemotorné prstíky sa predlžovali, kostičky zvýrazňovali. Škrabkajúci hrot ceruzky tancoval na papierovom parkete stále smelšie. Farby hrali svoju symfóniu a ona to divadlo nadšene tvorila a sledovala. Plochy, smery, tóny, figúry. Hop, opatrne! Netlač príliš, tuha sa ti môže zlomiť. Zapamätala si to. A pokračovala. Nezlomila sa jej, bola predsa dôsledná.

No časom sa hrot ceruzky začal otupovať. Rovnako ako jej zmysly. Čiary sa premenili na šmuhy, tvary na odstrašujúce machule. Dovtedy ľahké drievko jej náhle kŕčovito oťaželo medzi prstami. Guma možno odstráni farbu, ale stopy po neúspešných snahách v tom prekliatom papieri ostanú viditeľne zaryté už navždy. Chcela ho roztrhať.

Vtom jej niekto podáva zo zeme ceruzku. Ostrúhanú. Pokračuj. Lebo jedného dňa to už nepôjde. Tvoja statočná ruka ochabne, žilky sa pod priesvitnou pokožkou zvýraznia a ona sa bude opäť tak nevinne chvieť. Ako vtedy na začiatku – spomínaš si? Dokreslíš posledný bod, vyladíš posledný detail, no potom sa tuha minie. Pokračuj. Povediem ťa.

A ona, hoci presvedčená, že svoju inšpiráciu už nikdy nenájde, znova, predsa len… pokračuje. Tuší, že to v jeden deň príde. Odstúpi od kresby a zadíva sa na to dielo. A bude mať pred očami všetko. To všetko, čo pre ňu na začiatku predstavovala obyčajná ceruzka.

Pamätáš? Celý tvoj život. Farby i tvary. Začuješ zvuky, pocítiš chute, ovinú ťa vône. No dnes ešte nie. Ešte máš čas.

Takže, kde sme to prestali? Áno. Čiary. Pokračuj.