Všakovaká Maková

a jej blog.

Keď sa delí nedeliteľné

aug
29

Keď sa delí nedeliteľné, ostane zvyšok. Ten malý jedinák, najmenší z nich, ktorý razom nevie, kade kam. Vpravo? Vľavo? Kde má miesto? Mlčky, sám, všade a nikde. Na pomedzí, v medzere. Nedopusťte to. Nedeľte, čo ste spojili. Celok už nie je celkom. Výsledok je vždy len menší. A čo zvýši zvyšku? Deliť sa a byť delený.

Čím chceš byť keď vyrastieš?

aug
26

Mohla mať takých päť, keď sa jej to opýtali prvýkrát. Umelkyňou, odpovedala bez zaváhania. Mala v tom jasno. Vždy sa iba pousmiali. Keď mala o päť viac, zvykli k tomu pridať ešte niečo ako – ale vieš, to ťa príliš neuživí. Tak možno architektka. To už bolo lepšie. Hoci matematiku neznášala. Zapadala do tabuliek. Pravidlá dodržané. Normy, formy, kvóty splnené. Presne ako sa to má. Ďalší bod programu?

Bol jej posledný deň na základnej škole. Hľadela na nakriedovaný nápis na chodníku:
LÚČIA SA S VAMI BUDÚCI… 
Ona a jej spolužiaci mali doplniť svoje vysnívané povolania. Manažér, lekár, právnička,… Tak kto vlastne?! Tá otázka v jej hlave kričala hlasnejšie než zvuk posledného zvončeka. Nenapísala nič. Nastúpila do preplnenej dvadsať šestky. Rozpršalo sa. Aj dážď, ktorý jej obyčajne robil radosť ju viac znervózňoval ako tešil. Vydýchaný vzduch vytváral na oknách vlhký opar. Dívala sa na chlapča, ktoré doň prstom nakreslilo dúhu.

Pozri, mami, aká je krásne farebná, však?
  Ako môže byť takýto obrázok farebný?
Nevidíš, čo je za sklom? Zelené stromy, červené značky, žltá benzínka… To všetko jej predsa dáva farby. A dokonca sa menia, vidíš? Nikdy nevieš, aká bude nasledovať.
Mala chuť ho objať.
Zastavte. Začula svoj vlastný hlas.
Slečna, ale…
Počujete? Hneď zastavte! Chcem vystúpiť. Vyskočila zo starej Karosy a rozbehla sa naspäť. Na školskom dvore stál už iba prekvapený školník.
Hľadáš niekoho?
Seba. Vypadlo z nej.
Kým bola preč, dážď zmyl všetky predošlé nápisy. Druhá šanca. Schytila vedierko s kriedami a zohla sa k zemi.

Spoza bránky za školou vychádza dievča s farebným prachom na nohaviciach. Na chodníku za ňou svieti dúhový nápis. KEĎ VYRASTIEM, CHCEM BYŤ ZNOVA DIEŤAŤOM.

Pokračuj

aug
23

Kedysi dostala kúsok akéhosi tenkého drievka s hrotom na konci. Bola to ceruzka. V malej, krehkej dlani vtedy zvierala svoje všetko. Tak sa to začalo. Najprv čiara. Jemná a nesmelá, no sústredene precízna. Trochu kostrbatá, ale to nič. Pokračuj.

A ona pokračovala.

Rástla. Z hánok sa jej nenápadne vytrácali povestné jamky. Bucľaté, nemotorné prstíky sa predlžovali, kostičky zvýrazňovali. Škrabkajúci hrot ceruzky tancoval na papierovom parkete stále smelšie. Farby hrali svoju symfóniu a ona to divadlo nadšene tvorila a sledovala. Plochy, smery, tóny, figúry. Hop, opatrne! Netlač príliš, tuha sa ti môže zlomiť. Zapamätala si to. A pokračovala. Nezlomila sa jej, bola predsa dôsledná.

No časom sa hrot ceruzky začal otupovať. Rovnako ako jej zmysly. Čiary sa premenili na šmuhy, tvary na odstrašujúce machule. Dovtedy ľahké drievko jej náhle kŕčovito oťaželo medzi prstami. Guma možno odstráni farbu, ale stopy po neúspešných snahách v tom prekliatom papieri ostanú viditeľne zaryté už navždy. Chcela ho roztrhať.

Vtom jej niekto podáva zo zeme ceruzku. Ostrúhanú. Pokračuj. Lebo jedného dňa to už nepôjde. Tvoja statočná ruka ochabne, žilky sa pod priesvitnou pokožkou zvýraznia a ona sa bude opäť tak nevinne chvieť. Ako vtedy na začiatku – spomínaš si? Dokreslíš posledný bod, vyladíš posledný detail, no potom sa tuha minie. Pokračuj. Povediem ťa.

A ona, hoci presvedčená, že svoju inšpiráciu už nikdy nenájde, znova, predsa len… pokračuje. Tuší, že to v jeden deň príde. Odstúpi od kresby a zadíva sa na to dielo. A bude mať pred očami všetko. To všetko, čo pre ňu na začiatku predstavovala obyčajná ceruzka.

Pamätáš? Celý tvoj život. Farby i tvary. Začuješ zvuky, pocítiš chute, ovinú ťa vône. No dnes ešte nie. Ešte máš čas.

Takže, kde sme to prestali? Áno. Čiary. Pokračuj.