Všakovaká Maková

a jej blog.

Červené štvorčeky

sep
30

Predstavím vám takú planétku. Vyzerá takmer ako naša Zem, no nenechajte sa oklamať. Všetko, čo vyzerá ako niečo, je len lacnou kópiou originálu. Tých planétok sú milióny. Pevne pospájaných do akejsi siete, v húfoch, pri sebe… a predsa je každá z nich sama. Pre jedného človeka. A hoci nie je väčšia ako bruško ukazováka, svedomito ho upozorňuje na dianie medzi ostatnými planétkami. Teda, ak sa to jej obyvateľa nejako týka. A ak nie? Potom sa ten malý červený štvorček s číslom – zdroj jeho chvíľkového, no neodmysliteľného potešenia – na nej jednoducho neobjaví. Nox et solitudo… veď na jeho planétku sa navyše nezmestí už nik. Nik okrem tých čísel. A tak len ďalej, pevne uchytený, očami, mysľou, celou svojou pozornosťou necháva unikať všetko a čaká na ten magický gong… a ďalší červený štvorček.

Rybár

sep
24

Stretla ho pri modravom jazere, na úbočí hája. Ona sa tam bola prejsť, on tam bol doma. Prišiel premýšľať. Ako vždy – o rybách. Ryby prispôsobujú teplotu svojho tela teplote vody, v ktorej plávajú. Aj on bol ryba. Vlažná ako svet, v ktorom si stále akosi nevedel zvyknúť. Priveľmi si ju nevšímal. Sadol si a nahodil.

Veríte v lásku? spýtala sa. Nečakal to. Akoby ho znova zaštípali toľkokrát strhnuté chrasty z rán na jeho srdci, ktoré sa ešte nestihli zahojiť. Nechcel riešiť jazvy. Chcel len trochu súkromia a zopár pstruhov. Vstal a premeral si ju. Pristúpil k okraju vody a zadíval sa nikam. Ľanová košeľa mu ladila s mliečnou hmlou nad hladinou. Toľko už čakal, lovil z dna nádej… a vždy mu akosi uplávala. Človek si nikdy nemôže byť istý. Kričal a mlčal.

Ako mu len túžila rozprávať, podeliť sa s prežitým. Že ani ona ju nedokázala vyrobiť, že ju musela najprv prijať, že stačilo pozrieť odpusteniu do očí a spočinúť tam, pred ním, v ňom, že až potom pochopila, aká je krásna, trpezlivá, nekonečná… a že jednoducho je. No slová by mu teraz nepomohli.

Prenechala priestor jej. Nech mu to dopovie sama. Možno, snáď… to začul.
Veríš vo mňa? Ja v teba áno.

V predsieňach

sep
20

Sú všade. Pritajení, čo už zabudli myslieť sami. Zabudli na ten pocit, keď sa im krása rodí pod rukami. Na ten pocit nevnímať nič, len proces. Nech aj bezcieľny. Nech len pre tú chvíľu. Nech by o tom nikto nemal vedieť. Ich staré básne zažltli v zásuvkách, struny ich nástrojov pod ťarchou prachu a času dávno nehrajú tóny, po ktorých sú pomenované. Telá si nechali obrásť tukom a hlavy starosťami. Je ich toľko… Zdržujú sa v predsieňach svojich sŕdc a do komôr si nesiahnu. Zamkli ich a ktovie, kde sú kľúče… Umlčané kazety, čo sa radšej prehrávačmi stali, len nech znova nezačujú svoj hlas.

Kto si, človek, že stíhaš žiť životy iných? Zastav sa a odpovedz – kým si naozaj? Čo skrývaš a do čoho to obliekaš? Čím sa líšiš od stroja? Si opatrný, lebo čo keď sa zasmejú? Zasmej sa konečne ty. Zobuď, čo zaspalo, rozhýb, čo ustalo, nenechaj to zhniť. Skôr, než by sa stalo, že stretneš toho čudáka, čo vždy patril tým divným šťastného a pomyslíš si – tam som mohol byť.

Nie, nie je to ľahké. Ako by aj mohlo? Toto je svet. Ale ty v ňom nie si iba tak. To v tebe nemáš len tak. Máš to na niečo a máš to pre niečo. Umelec zo včera, preber sa. Prišiel nový deň. A to v tebe? Stále čaká.

Zápalka

sep
18

Ako ľahko vie zaskočiť túžba. Tá iskra, malá iskrička nedovoleného, razom žiarivejšia ako iné. Atraktívna, nevinná, čarokrásne nepoznaná. Veď iba privoňať, okúsiť… nachvíľočku. Trochu tepla, záblesk svetla? Nech sa páči – nadosah. Stačí škrtnúť. Zápalka, čo rýchlo vzplanie…

Ale potom? Čo ostane?

Prebudená

sep
16

Raz sa jej sníval sen, v ktorom miešala farby. Obklopená nekonečnými litrami akrylu, slobodná zvoliť akúkoľvek kombináciu. No niečo nesedelo. Z modrej a žltej nevznikla zelená. Čudné. Skúsila to znova. Ak zmieša červenú a bielu, mala by dostať ružovú. Výsledok? Fialová. O čo tu ide?! Takto to predsa nepozná. Zmiatlo ju to.

Chvíľu jej potrvalo, kým sa podvolila a nechala uniesť tým prúdom meniacich sa, sýtych aj jemných, teplých i chladných odtieňov. Kým pripustila, že zaužívané algoritmy tam jednoducho nefungovali a jej predpoklady sa vyvíjali úplne inak. Že to dielo bolo príliš dokonalé, aby ho dokázala predvídať. Že aj ona bola jeho súčasťou a nielen umelcom, ktorý ho tvoril. A bolo to… vlastne to bolo zrazu krásne. Nesúdiť vopred, neočakávať rovnaké, jednoducho sa nechať prekvapiť. Konečne pocítila, že je stvorená pre viac ako len stereotyp, ktorý dovtedy poznala. A že má na to absolútne právo. Ak sa dovtedy usmievala na jeden kútik, tá jazda jej zdvihla aj druhý.

Áno, potom sa prebudila. No jej sen sa neskončil. Otvorila oči a opäť uvidela svet – plný farieb. Tých farieb, ktoré prúdia, menia sa, vlievajú, prelínajú… a občas tak oslobodzujúco prekvapia.

Rozhovor s Tichom

sep
13

– Konečne… povedala.
Áno… nepovedal.
– Aké zvláštne… povedala.
Príjemné… nepovedal.
– Bolo to už dávno… pomyslela si.
Veru… súhlasil.
– Potrebovala som ťa… povedala.
Bol som tu… nepovedal.
– Spýtavo sa na neho pozrela.
Áno. Po celý ten čas. Len si nepočula… nepovedal.
Dá sa ťa počuť? opýtala sa.
Veď sa práve rozprávame… nepovedal.
– Máš pravdu… povedala. Som unavená.
Oddýchni si, neodídem… nepovedal.
– A ak náhodou áno? opýtala sa.
Svet je hlučný, viem… nepovedal.
– Ako ťa potom nájdem? opýtala sa.
– Poľahky. Budem tam. Nenechaj ich prekričať ma a opäť začuješ… nepovedal.
– Konečne… povedala.
– Áno… povedal.

Neomylné zrkadlá

sep
11

Predstav si, že sa ráno zobudíš a všetky zrkadlá zmiznú…

Predstav si, že na otázku ako vyzeráš, ti neodpovie ani výklad na ulici, ani predná kamera v telefóne. Predstav si taký svet, v ktorom jediným skutočným, viditeľným odrazom teba sú tváre ľudí v tvojej prítomnosti. Jas v očiach tých, s ktorými sa rozprávaš. Úsmev nádeje tých, ktorých povzbudíš. Atmosféra, ktorá zavládne, keď iba vojdeš.

Len si predstav… tie živé zrkadlá stretávaš aj dnes. Prizri sa lepšie. Čo odrážajú?

Letokruhy

sep
08

Prebudila sa zavčasu. Z hory za oknom už stúpala hmla. Vlnila sa a rozpínala z hustej bielej smotany na priesvitný závoj. Kohút v diaľke spieval letu, ktoré pomaly končilo svoj nadčas a chystalo sa na povinnú dovolenku. Je to tu, pomyslela si. Bol už september a septembre sú pre ňu ako malé januáre. Plné zmien a začiatkov, čerstvých ako vzduch, ktorý ju chladil v útrobách. Zatvorila okno.

Z kuchyne chalupy starého otca už bolo počuť verne známe cinkanie porcelánového riadu a tíško svištiacu konvicu s prevarenou vodou na jablkový čaj. Na stole ju čakal škoricový uzol, miska sliviek a kakao. Sadla si k peci a pozorovala, ako z nej starý otec sústredene vyberal horúci chrumkavý chlieb, krájal na hrubé krajce a dôkladne natieral vrstvou slaného masla.

Z hŕby zažltnutých papierov pripravených na kúrenie zobrala najvrchnejší a jemnou čiarou naň naskicovala ten moment. Pokojný okamih spoločného rána. Poskladala z neho lietadlo, potom loďku a napokon si uvedomila, že ho predsa nechce nechať ani odletieť, ani odplávať, a tak ho znova vyrovnala. Kiežby neskončil. No už bol čas.

Obula si topánky, tie staré, polorozpadnuté a roztiahnuté z hnedej kože a farebného úpletu a vydala sa na cestu. Križovala les a pozorovala stromy. Presne tak, ako to mala rada. Vždy ju inšpirovali. V kmeňoch ukrývajú tajomstvá svojich životov – letokruhy, ktorých vrstvy neustále pribúdajú a vďaka ktorým rastú a silnejú, majestátne sa týčia navzdory búrkam či výchrici. Nemajú to vždy jednoduché. Rôzne vplyvy počasia ich deformujú a menia. No vždy príde ďalší. V tom je tá báseň. I ten, ktorý je zmrštený, môže nahradiť nová, rovnomerná vrstva. A to znamená nádej.

Ešte chvíľu postála a napokon konečne vykročila. Vedela, že už môže. Môže a musí. V ústrety novým letokruhom.

Príliv

sep
02

Pridlho sa už plavila v tom nekonečnom mori miliónov neviditeľných, a predsa tak konkrétnych čiastočiek. Stačilo. Beží, lapá po dychu, vzďaľuje sa od brehu… ale môže ujsť? Veď hoci mĺknu, predsa kričia, tíchnu a stále ich zreteľne počuje, voda sa vyparuje, no ony, vyzrážané ako soľ, vrývajú sa jej do tela, ťažko ich len tak oprášiť, ťažko sa ich zbaviť. Delí ich od nej len pokožka. Nie, hádam už ani tá. Prenikajú dnu ako lúče horúceho slnka, ako ihly tuhých mrazov. Koľko ešte? Potrebuje sprchu. Hneď.

Aké len boli nevinné, kým si osamote postávali v tej hrubej knihe, dokonale zoradené podľa abecedy. Boli iba iba, až kým sa nevyliali… a nestali sa .