Všakovaká Maková

a jej blog.

Loď medzi panelákmi

okt
25

V prvom rade musíte vedieť, že dovtedy lode neznášala. Bola už na rôznych – vždy to končilo závratmi a kinetózami, o ktorých je lepšie radšej mlčať. A tak rozhodla pre plavbu osve. V tmavých, stojatých vodách, čo zvyknú začať smrdieť. No aspoň tam nehrozili víry, vravela si…
Často si len tak sadla na pontón a pozorovala.

Raz v diaľke zbadala ďalšiu loď. Ale táto bola niečím iná. Už na prvý pohľad so sebou niesla čosi neobyčajné. Spev, tanec, radosť, akúsi bezprostrednosť. Vôňu šíreho mora. Nekonečného, neopakovateľného, farebného a tak živého. Vzduchu, ktorý prečistí každú dutinu. Vody, ktorá občerství ochabnuté svalstvo. Znova v nej vzplanula tá dávna túžba po plavbe na miesta absolútnej slobody a zároveň možnosti zakotviť. Túžba po domove, mieste neohrozenom búrkami. Veď moria sú aj plné nástrah…

Loď priplávala až k nej. Zarazilo ju, že z nej vystúpil sám kapitán a pozýval ju dnu. Jeho tvár videla prvýkrát, no mala pocit, akoby ho poznala celú večnosť. Alebo on ju? Nešlo jej to do hlavy. V tej chvíli si však nepriala nič iné, než len to niečo, čo z neho a tej lode priam žiarilo.

Ale ja nemám na lístok.

Schuti sa rozosmial. Tvoj lístok je už zaplatený. Tak čo, ideš? Opýtal sa hlasom, ktorému nemohla povedať nie. Nastúpila. A hoci sa vlny začali dvíhať vyššie ako kedykoľvek predtým, prvýkrát pocítila istotu. Kurz je správny! Kormidlo má predsa v rukách ten najlepší kapitán lode. Jej záchrannej lode, aby sa raz bezpečne vrátila do prístavu k svojmu staviteľovi. 

Možno ju zazriete tiež. Tam, v Dúbravke, medzi panelákmi. Poznáte ju po vôni – kávy, radosti, prijatia a toho čistého, bezhraničného mora života.

Keby stíchol les

okt
23

Nebol to príjemný pád. Čelo jej krvácalo, v kolenách ju štípali úlomky štrku a v rukách stopy po bodliakoch. Snažila sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Prudký kopec, zákruta, múr, náraz, úder, ticho. Ležala tam bez pohybu, kým sa nepokúsila natiahnuť za svojím bicyklom stlačeným ako pokrčená plechovka. Omdlela. Jej horúca krv si v tom studenom ráne pýtala svoju pozornosť celkom neúspešne – okraje vpitých červených škvŕn na oblečení pomaly tmavli.

Ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Vtom sa ocitla v akomsi lese. Spoločnosť jej robil len vlhký opar, všade navôkol rozliaty ako mlieko. No už nad ním plakať nevedela. Nevládala. Len kráčala, zrýchľovala a predierala sa lístím za svetlom. Míňala úzke aj hrubé kmene, konáre spletité ako myšlienky, čo si dookola rapotali to svoje. Toľko zvukov naraz v živote nepočula. Toto je tvoj les, tvoj živý les! Nenechaj ho umlčať. Dostaneš sa presne tam, kam ideš. Len hľaď na svoj smer a stráž si cestu, ktorou kráčaš. Možno padneš ešte mnohokrát, no teraz sa môžeš zobudiť. Vstať a dať si ošetriť rany. Je to na tebe. Máš dve možnosti. Zomrieť… alebo sa znova narodiť.

Zvuky tíchli, stromy sa začali strácať v hmle a blednúť ako rokmi prikryté spomienky. A ona? So slzami pomaly necháva vyplaviť prach z očí, nech konečne znova uvidí o čosi jasnejšie.

Veď ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Prázdniny

okt
18

Prázdna strana spýtavo hľadí, ona nemo do nej.
Prázdny pohár pery jej chladí, dnes to bude o nej.
Prázdna stolička a prázdny stôl.
Prázdna bombička a z ceruzky kôl.

Len tá duša zas sa plní – otáznikmi, pomlčkami.
Obraz v hlave hlasno zrní – zraneniami, rozlúčkami.
Pod vankúšom hľadá slová, kam sa ale stratili?
Tu a tam len odrobinky, čo kedysi chutili.

A ten hlas v nej deň-noc reve: Veď len netvor netvorí!
Tak tam aspoň sľúbi sebe, že si srdce otvorí.
Že už nechá mĺkvosť zhorieť, nové slová vzplanú.
Veď aj ten strom musel zomrieť – pre jej prázdnu stranu.

Krásny aj trpký, jak vlčie maky

okt
08

Nie každá biela je čistá.
Nie každá skrytosť je hmlistá.
Nie každé svetlo len svieti.
Nie každý čas iba letí.

Nie každý úsmev je pravý.
Nie každý radosť ti spraví.
Nie každý príbeh má pointu.
Nie každý priateľ vždy stojí tu.

Nie každý risk je ti ziskom.
Nie každý domov útočiskom.
Nie každý pozerá do očí.
Nie každá báseň sa ukončí.

Nie každý ťa v skrýši hľadá.
Nie každý tú bolesť zbadá.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

Teba však ťaží kovový zvon.
Môcť to už povedať, vyliať to von
aký je to pocit hľadať slnko v noci,
keď ti stále v duši smutná pieseň krúži.

Že chceš zistiť, čo ti chýba,
pochopiť už, kde je chyba,
pritisnúť sa k teplej dlani,
vyrozprávať, čo ťa raní.

Cítiť nežný dotyk hebký,
uvoľniť sa z tesnej klietky,
pocítiť to zvláštne chvenie,
jemnou vôňou omámenie.

Počuť svoj dych spomaliť.
Nerušene zastaviť.

Ale ty predsa môžeš…

Zabudnúť vety, strojené frázy,
pustiť to všetko, čo ťa tak mrazí,
keď má deň nočnú a ty ju máš s ním.
Nechať si zotrieť nánosy špín.

Zoškrabať hrdzavé, nevľúdne zvyky.
Utrieť si slzy, utíšiť vzlyky.
Z diaľky vtom započuť znieť svoje meno
a spoznať si hodnotu – to, že si klenot.

Odpiť dúšok z kvapiek rosy,
vyzuť sa a behať bosý,
pozorovať trávu rásť
a nechať hladnú dušu pásť.

Rozpustiť si voľne vlasy,
nadýchnuť sa do dna krásy.
Pripustiť, že nevadí,
keď dnes pieseň neladí.

Pokoriť sa, mať už dosť.
Priznať nedokonalosť.
Utopiť úzkosť v ľadovom sútoku,
schladiť si chodidlá vo vlažnom potoku.

Nanovo vzkriesiť vyschnutú pôdu,
načerpať z prameňa tú živú vodu
a mlčky spievať s nežným tichom.
Splynúť s krehkým okamihom.

A nemeniť nič na sile v slabosti.
Nechať sa unášať vlnami radosti,
perinou bezpečia prikryť si telo,
v uličkách nevšedných stratiť sa smelo.

Nevnímať ťažobu davových más,
čítať si z oblakov príbehy nás.
Pustiť sa už konečne, zmazať slová bolestné.
Kŕče v teple uvoľniť, prestrihnúť tú tvrdú niť.

Len sa vystrieť ako látka.
Pozatvárať zadné vrátka,
nechať vánok udať smer,
zaplniť to prázdno dier.

Obmyť si oči od závoja šera,
nechať vyjsť želanie spod hrotu pera.
Pretancovať noci, dni,
opäť snívať nové sny.

Byť zas ako dieťa malé,
čo sa teší, smeje stále.
Cítiť horieť červeň líc,
teplo žltých slnečníc.

Je to vzácne…

Keď sa ruky v náruč zmenia,
oči v pohľad pochopenia,
slová v nádej, zrnko v strom.
Čas je zrazu výmyslom.

Môžeš sa priblížiť, tiež sa smieš dotknúť,
plynutie okúsiť, z miesta sa pohnúť.
Prestať si na plecia bremená klásť
a nechať svoj korienok v pokoji rásť.

Nie každý nápoj je pre život mliekom.
Nie každá náplasť je skutočným liekom.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

No môžeš mať pokoj, Pokoj tak iný.
Ten, ktorý vypáli pocity viny.
Túžby tvoje tíško číta,
na nič sa ťa nejde pýtať.

Len počúva a rozumie.
Až kým sa ti rozvidnie.
Očakáva tvoje áno.
Môžeš zažiť čerstvé ráno.

Ľahučký dotyk nového začiatku,
hoci len krehkého, malého spočiatku.
Odlepiť z mysle zajtrajší otáznik.
Zobrať sa hoci aj na nultý poludník.

V bezpečnom objatí spočinúť bez tiaže
nepohnutý okolnosťou.

N I Č  ťa už neviaže.

 

 

 

 

 

foto: Laura Belišová

Vedieť vidieť

okt
01

Ten pohľad milovala. Každý večer cestou domov so zatajeným dychom pozorovala šíre more, nad ním žiarivý mesiac a v diaľke loď. Majestátny zaoceánsky parník, prúdmi unášaný do prístavu nádeje. Hoci to v skutočnosti bolo len obyčajné, do tmy zahalené pole a za ním továreň. Rozsiahla, no viditeľne ohraničená plocha svetiel budov fabriky, v strede ktorej sa týčili tri obrovské komíny. Oči si často všeličo pomýlia. Nuž ale, ako to napokon povedal Exupéry? Najlepšie predsa vidíme srdcom. Tak.