Všakovaká Maková

a jej blog.

Prepich

júl
08

Dávať starým veciam nový život nebolo vždy v kurze. Teraz mal však Sebastian šťastie. Opäť prišla éra staromódnych gigantických rastlín, analógových fotoaparátov, budíkov, písacích strojov či prenosných prehrávačov kaziet a on, ako dlhoročný reštaurátor starého nábytku, po nekonečnom období predierania začal zarábať viac ako slušne. Dávno nemal tak plný diár. Zákazky, rozhovory do Interiéru, pozvania na prestížne dizajnové konferencie úžitkového umenia. O tom, že to robil celé roky predtým a nik o jeho prácu ani nezakopol sa príliš nezmieňoval. Dnes ho spoznávali aj na ulici. Jeho retro kúsky zrazu chcel mať doma každý, a na to sa sústredil.

Väčšinu času však trávil vo svojej dielni. Bola preňho miestom bezpečia. Záhradou, kde pri práci polieval svoje myšlienky alebo sa len tak zhováral s tichom pri vôni čerstvo zbrúseného dreva a filtrovanej Etiópie. V skutočnosti to bol starý podkrovný byt s veľkou pavlačou, svojho času prerobenou na letné kino, zdedený po strýkovi, ktorého Sebastian nikdy nestretol. Situovaný bol na Slamenej ulici hneď nad miestnou škôlkou. Sebastian z jeho okien často pozoroval obľúbenú hru detí na sochy. Kým vtáctvo čvirikalo, tancovali, skákali a hýbali sa do rytmu. Keď stíchlo, museli ostať úplne nehybné. Ich prenikavý smiech ho niekedy znervózňoval, inokedy poskytoval jediný zdroj potešenia. Zvykol si naňho. Podobne ako na svoju samotu.

Bolo piatkové ráno, o čosi pomalšie ako hektické pondelkové a oveľa jasnejšie ako upršané štvrtkové. Sebastian sa práve zaoberal svojou sadenicou, ktorú nevedel pomenovať. Je slabá, pomyslel si. Škoda jej, niečo ju ťaží. Asi nejaká pliaga, odpovedal sám sebe na nevyslovenú otázku. Lyžičkou začal opatrne prevzdušňovať zeminu, keď natrafil na korienok, z väčšej časti obschnutý. Prázdnou šálkou práve dopitej kávy nabral trochu vody z vedľa stojaceho akvária a polial ju. Vzápätí si uvedomil, že to nebolo veľmi chutné gesto a svoj pohľad presmeroval na zakalenú sklenenú nádobu. Kedysi v nej choval bojovnicu – rybu, ktorá svoj boj po pol roku prehrala. Ostali po nej len riasami obrastené slizké kamienky. Neskôr ju nahradil štyrmi neónkami, prísavníkom, hlineným hradom a kaziacim sa filtrom s bublinkami. Mal by som to konečne vyčistiť, pomyslel si, keď sa ozval naliehavý buchot na dvere.

Zjavila sa v nich upachtená žena s farebnými korálmi a ťažkým parfumom, ktorý nenávratne udusil aj posledný náznak čerstvého vzduchu v miestnosti. Bez pozdravu rovno spustila: „Mám tu takúto rárohu.“ Fučiac zložila pred Sebastiana staré, nie príliš vkusne pôsobiace kreslo. „Potrebujem, aby ste s tým niečo urobili. Zaplatím vám koľko chcete. Cez víkend hostím dôležitú návštevu a nemôžem si dovoliť usadiť ju na takéto harampádie.“

Akonáhle sa Sebastian trochu spamätal, nevedel, či sa má prv sústrediť na lesknúce sa kropaje na nose prítomnej dámy, pompézne flitre zvýrazňujúce jej robustnú postavu alebo zájdené obrúčky, rokmi vryté do krátkych prstov na jej teatrálne gestikulujúcich dlaniach. Kým hľadel jej smerom a nepočúval spleť jej hlučných pokynov, v hlave sa mu začal skladať dych vyrážajúci obraz zrenovovaného kresla. Je nádherné. Má potenciál. Bude stačiť len obrúsiť starý náter z nôh a vymeniť čalún. Na ten by som zvolil lesnú zelenú, je svieža a nie príliš rušivá. S drobnou štruktúrou v kombinácii s tým tmavým drevom sa…

Prúd jeho myšlienok prerušilo piskľavé zvonenie telefónu. „Moje nervy, už meškám!“ vydesila sa spotená zákazníčka. „Áno, Juruško? Počkaj chvíľku,“ odklopila telefón od ucha a vlhkou dlaňou zakryla slúchadlo. „No, dobre, tak už vám je všetko jasné,“ venovala Sebastianovi stotinu svojho pohľadu. „Sme dohodnutí. Prídem si poň večer.“ Večer? nestihol namietať prekvapený Sebastian. Zvrtla sa k dverám a bola preč. „Výborné,“ kyslo poznamenal, no fascinujúca výzva mu zabránila mať zbytočné námietky.

„Tak ty máš celkom šťastie, že sa ťa tá ženská rovno nezbavila,“ prehovoril Sebastian smerom k osamotenému kusu nábytku. „Takých ako ty som na burzách a smetiskách zachraňoval desiatky. Ľudia ich odkopli, lebo veď sú staré, dotrhané a nevyhovujúce. Teraz to ľutujú. Tak im treba. Platia mi, aby ich získali naspäť a mohli sa pýšiť, akí sú hipsteri. Ktovie, či to skutočne myslia tak úprimne ako sa tvária,“ nechal sa Sebastian uniesť. Obliehajúc stredobod svojej momentálnej pozornosti sa pustil do práce. „Ale veď áno, na začiatku býva všetko tak nádejne dokonalé,“ nedokázal nepokračovať, „zošity úhľadné, obliečky voňavé, knihy pútavé. Topánky žiarivé. Strany vyrovnané. No čo potom? Časom zovšednejú. Zájdu. Napáchnu. Pokrčia sa, popíšu. A čo s nimi ďalej? Nemajú už právo byť cenné? Strácajú svoju hodnotu nadobro? Viem, čo sú to za osudy. Tiež som len produkt socializmu. Deväťdesiate roky, značka kvality Československo. Chodiaci funkcionalizmus, povedzme.“ Sebastian si v sedacej časti kresla všimol akýsi hrboľ. „Tiež mám v sebe diery a preliačiny. Aj na mňa všeličo kládli. Vtedy sa ťažko udržuje stabilita, však? Sadali na mňa ženy a keď už som nevládal, sadal na mňa prach. To asi poznáš.“ Vložil ruku do výplne aby zistil, kde je problém.  „Načo by som komu bol. Načo by som jej… Au! Došľaka!“ zasipel a bleskovo sa odtiahol.

Celý roztrasený opatrne vytiahol zapichnutý predmet spod nechta svojho ukazováka. „Čo to, dočerta…“ ozvalo sa kovové cinknutie. Z dlane mu vykĺzla takmer neviditeľná, hrdzavá ihla. Ktovie, ako dlho tam bola, kým sa konečne dostala k slovu a rázne upozornila, že niečo vo vnútri nie je v poriadku. „Koľko bolesti dokáže spôsobiť taká malá poondená, zabudnutá… vec,“ tisli sa Sebastianovi na pery nemilé slová, keď hľadal niečo na zastavenie krvi, aby nezašpinil prichystanú látku. Sebastian precitol a musel sa na sebe zasmiať. To zase dopadol. Rozprávať sa pol dňa s kreslom, ktoré mu to navyše takto oplatí.

Bolo trištvrte na večer a dielo bolo hotové. Vynímalo sa v strede miestnosti ako nový, dokonalý, vzácny klenot. Aspoň tak to Sebastian vnímal. Opäť pocítil známu silu tých okamihov, ktoré majú zmysel. Ozvalo sa druhé zaklopanie na dvere toho dňa. Dáma s flitrami vošla tentokrát o niečo slušnejšie. Vtisla mu do dlane obálku a na mieste znovuzrodeného kresla ostal stáť opäť už len sám Sebastian. Vo svojom prepychu, s prepichnutým prstom. V ten deň sa rozhodol. Raz aj on dá svojej ihle zbohom.