Všakovaká Maková

a jej blog.

Chlapec, ktorý počítal pehy

nov
23

Medené vlasy a oči ako ranná rosa. To ste si na ňom všimli ako prvé. Potom ešte orlí nos a úsmev iný ako ostatné. Inak bol ako ktorékoľvek ďalšie chlapča. Vlastne, nie tak celkom. Keď ste sa pozreli veľmi pozorne, možno ste si to všimli. Každým zásahom do jeho duše mu na bielej tvári pribudla peha. Starostlivo si ich čísloval.

Prvýkrát sa to stalo, keď sa rozhodol nerozplakať. Bol ešte dieťa. Ostal ako vajíčko namäkko uprostred zdanlivo pevnej vonkajšej škrupinky. Čo sa vtedy stalo? Neviem. Neprezradil mi. V tajomstvách bol skrátka dobrý, to mu nikto nevezme. Ostávali v jeho pehách, vravel mi len číslo…

No ostatným ani to, a to sa mi rátalo. Boli sme priatelia. Rád písal, vnímal, miloval hudbu. A bol pozorný. Viac pozorný ako bol kto kedy k nemu. Naučil ma mnoho. Ak bola s niekým radosť mlčať, bol to on. A tak sme mlčali…

Až kým raz jeho slová neožili. Až kým sa z čísel postupne nestali príbehy, dychvyrážajúce a silné. Až kým ho niečo neprimälo rozprávať.

Čo to vtedy bolo? Neviem. Neprezradil mi. V tajomstvách bol skrátka dobrý, to mu nikto nevezme. Jedno však viem iste. V ten deň ho líce zasvrbelo naposledy.

Pridaj komentár