Všakovaká Maková

a jej blog.

Čím chceš byť keď vyrastieš?

aug
26

Mohla mať takých päť, keď sa jej to opýtali prvýkrát. Umelkyňou, odpovedala bez zaváhania. Mala v tom jasno. Vždy sa iba pousmiali. Keď mala o päť viac, zvykli k tomu pridať ešte niečo ako – ale vieš, to ťa príliš neuživí. Tak možno architektka. To už bolo lepšie. Hoci matematiku neznášala. Zapadala do tabuliek. Pravidlá dodržané. Normy, formy, kvóty splnené. Presne ako sa to má. Ďalší bod programu?

Bol jej posledný deň na základnej škole. Hľadela na nakriedovaný nápis na chodníku:
LÚČIA SA S VAMI BUDÚCI… 
Ona a jej spolužiaci mali doplniť svoje vysnívané povolania. Manažér, lekár, právnička,… Tak kto vlastne?! Tá otázka v jej hlave kričala hlasnejšie než zvuk posledného zvončeka. Nenapísala nič. Nastúpila do preplnenej dvadsať šestky. Rozpršalo sa. Aj dážď, ktorý jej obyčajne robil radosť ju viac znervózňoval ako tešil. Vydýchaný vzduch vytváral na oknách vlhký opar. Dívala sa na chlapča, ktoré doň prstom nakreslilo dúhu.

Pozri, mami, aká je krásne farebná, však?
  Ako môže byť takýto obrázok farebný?
Nevidíš, čo je za sklom? Zelené stromy, červené značky, žltá benzínka… To všetko jej predsa dáva farby. A dokonca sa menia, vidíš? Nikdy nevieš, aká bude nasledovať.
Mala chuť ho objať.
Zastavte. Začula svoj vlastný hlas.
Slečna, ale…
Počujete? Hneď zastavte! Chcem vystúpiť. Vyskočila zo starej Karosy a rozbehla sa naspäť. Na školskom dvore stál už iba prekvapený školník.
Hľadáš niekoho?
Seba. Vypadlo z nej.
Kým bola preč, dážď zmyl všetky predošlé nápisy. Druhá šanca. Schytila vedierko s kriedami a zohla sa k zemi.

Spoza bránky za školou vychádza dievča s farebným prachom na nohaviciach. Na chodníku za ňou svieti dúhový nápis. KEĎ VYRASTIEM, CHCEM BYŤ ZNOVA DIEŤAŤOM.

Pridaj komentár