Všakovaká Maková

a jej blog.

Keby stíchol les

okt
23

Nebol to príjemný pád. Čelo jej krvácalo, v kolenách ju štípali úlomky štrku a v rukách stopy po bodliakoch. Snažila sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo. Prudký kopec, zákruta, múr, náraz, úder, ticho. Ležala tam bez pohybu, kým sa nepokúsila natiahnuť za svojím bicyklom stlačeným ako pokrčená plechovka. Omdlela. Jej horúca krv si v tom studenom ráne pýtala svoju pozornosť celkom neúspešne – okraje vpitých červených škvŕn na oblečení pomaly tmavli.

Ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Vtom sa ocitla v akomsi lese. Spoločnosť jej robil len vlhký opar, všade navôkol rozliaty ako mlieko. No už nad ním plakať nevedela. Nevládala. Len kráčala, zrýchľovala a predierala sa lístím za svetlom. Míňala úzke aj hrubé kmene, konáre spletité ako myšlienky, čo si dookola rapotali to svoje. Toľko zvukov naraz v živote nepočula. Toto je tvoj les, tvoj živý les! Nenechaj ho umlčať. Dostaneš sa presne tam, kam ideš. Len hľaď na svoj smer a stráž si cestu, ktorou kráčaš. Možno padneš ešte mnohokrát, no teraz sa môžeš zobudiť. Vstať a dať si ošetriť rany. Je to na tebe. Máš dve možnosti. Zomrieť… alebo sa znova narodiť.

Zvuky tíchli, stromy sa začali strácať v hmle a blednúť ako rokmi prikryté spomienky. A ona? So slzami pomaly necháva vyplaviť prach z očí, nech konečne znova uvidí o čosi jasnejšie.

Veď ktovie, ako dlho by tam ešte ležala, keby…

Pridaj komentár