Všakovaká Maková

a jej blog.

Krásny aj trpký, jak vlčie maky

okt
08

Nie každá biela je čistá.
Nie každá skrytosť je hmlistá.
Nie každé svetlo len svieti.
Nie každý čas iba letí.

Nie každý úsmev je pravý.
Nie každý radosť ti spraví.
Nie každý príbeh má pointu.
Nie každý priateľ vždy stojí tu.

Nie každý risk je ti ziskom.
Nie každý domov útočiskom.
Nie každý pozerá do očí.
Nie každá báseň sa ukončí.

Nie každý ťa v skrýši hľadá.
Nie každý tú bolesť zbadá.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

Teba však ťaží kovový zvon.
Môcť to už povedať, vyliať to von
aký je to pocit hľadať slnko v noci,
keď ti stále v duši smutná pieseň krúži.

Že chceš zistiť, čo ti chýba,
pochopiť už, kde je chyba,
pritisnúť sa k teplej dlani,
vyrozprávať, čo ťa raní.

Cítiť nežný dotyk hebký,
uvoľniť sa z tesnej klietky,
pocítiť to zvláštne chvenie,
jemnou vôňou omámenie.

Počuť svoj dych spomaliť.
Nerušene zastaviť.

Ale ty predsa môžeš…

Zabudnúť vety, strojené frázy,
pustiť to všetko, čo ťa tak mrazí,
keď má deň nočnú a ty ju máš s ním.
Nechať si zotrieť nánosy špín.

Zoškrabať hrdzavé, nevľúdne zvyky.
Utrieť si slzy, utíšiť vzlyky.
Z diaľky vtom započuť znieť svoje meno
a spoznať si hodnotu – to, že si klenot.

Odpiť dúšok z kvapiek rosy,
vyzuť sa a behať bosý,
pozorovať trávu rásť
a nechať hladnú dušu pásť.

Rozpustiť si voľne vlasy,
nadýchnuť sa do dna krásy.
Pripustiť, že nevadí,
keď dnes pieseň neladí.

Pokoriť sa, mať už dosť.
Priznať nedokonalosť.
Utopiť úzkosť v ľadovom sútoku,
schladiť si chodidlá vo vlažnom potoku.

Nanovo vzkriesiť vyschnutú pôdu,
načerpať z prameňa tú živú vodu
a mlčky spievať s nežným tichom.
Splynúť s krehkým okamihom.

A nemeniť nič na sile v slabosti.
Nechať sa unášať vlnami radosti,
perinou bezpečia prikryť si telo,
v uličkách nevšedných stratiť sa smelo.

Nevnímať ťažobu davových más,
čítať si z oblakov príbehy nás.
Pustiť sa už konečne, zmazať slová bolestné.
Kŕče v teple uvoľniť, prestrihnúť tú tvrdú niť.

Len sa vystrieť ako látka.
Pozatvárať zadné vrátka,
nechať vánok udať smer,
zaplniť to prázdno dier.

Obmyť si oči od závoja šera,
nechať vyjsť želanie spod hrotu pera.
Pretancovať noci, dni,
opäť snívať nové sny.

Byť zas ako dieťa malé,
čo sa teší, smeje stále.
Cítiť horieť červeň líc,
teplo žltých slnečníc.

Je to vzácne…

Keď sa ruky v náruč zmenia,
oči v pohľad pochopenia,
slová v nádej, zrnko v strom.
Čas je zrazu výmyslom.

Môžeš sa priblížiť, tiež sa smieš dotknúť,
plynutie okúsiť, z miesta sa pohnúť.
Prestať si na plecia bremená klásť
a nechať svoj korienok v pokoji rásť.

Nie každý nápoj je pre život mliekom.
Nie každá náplasť je skutočným liekom.
A je to tak dané. Svet je raz taký.
Krásny aj trpký, jak vlčie maky.

No môžeš mať pokoj, Pokoj tak iný.
Ten, ktorý vypáli pocity viny.
Túžby tvoje tíško číta,
na nič sa ťa nejde pýtať.

Len počúva a rozumie.
Až kým sa ti rozvidnie.
Očakáva tvoje áno.
Môžeš zažiť čerstvé ráno.

Ľahučký dotyk nového začiatku,
hoci len krehkého, malého spočiatku.
Odlepiť z mysle zajtrajší otáznik.
Zobrať sa hoci aj na nultý poludník.

V bezpečnom objatí spočinúť bez tiaže
nepohnutý okolnosťou.

N I Č  ťa už neviaže.

 

 

 

 

 

foto: Laura Belišová

Pridaj komentár