Všakovaká Maková

a jej blog.

Loď medzi panelákmi

okt
25

V prvom rade musíte vedieť, že dovtedy lode neznášala. Bola už na rôznych – vždy to končilo závratmi a kinetózami, o ktorých je lepšie radšej mlčať. A tak rozhodla pre plavbu osve. V tmavých, stojatých vodách, čo zvyknú začať smrdieť. No aspoň tam nehrozili víry, vravela si…
Často si len tak sadla na pontón a pozorovala.

Raz v diaľke zbadala ďalšiu loď. Ale táto bola niečím iná. Už na prvý pohľad so sebou niesla čosi neobyčajné. Spev, tanec, radosť, akúsi bezprostrednosť. Vôňu šíreho mora. Nekonečného, neopakovateľného, farebného a tak živého. Vzduchu, ktorý prečistí každú dutinu. Vody, ktorá občerství ochabnuté svalstvo. Znova v nej vzplanula tá dávna túžba po plavbe na miesta absolútnej slobody a zároveň možnosti zakotviť. Túžba po domove, mieste neohrozenom búrkami. Veď moria sú aj plné nástrah…

Loď priplávala až k nej. Zarazilo ju, že z nej vystúpil sám kapitán a pozýval ju dnu. Jeho tvár videla prvýkrát, no mala pocit, akoby ho poznala celú večnosť. Alebo on ju? Nešlo jej to do hlavy. V tej chvíli si však nepriala nič iné, než len to niečo, čo z neho a tej lode priam žiarilo.

Ale ja nemám na lístok.

Schuti sa rozosmial. Tvoj lístok je už zaplatený. Tak čo, ideš? Opýtal sa hlasom, ktorému nemohla povedať nie. Nastúpila. A hoci sa vlny začali dvíhať vyššie ako kedykoľvek predtým, prvýkrát pocítila istotu. Kurz je správny! Kormidlo má predsa v rukách ten najlepší kapitán lode. Jej záchrannej lode, aby sa raz bezpečne vrátila do prístavu k svojmu staviteľovi. 

Možno ju zazriete tiež. Tam, v Dúbravke, medzi panelákmi. Poznáte ju po vôni – kávy, radosti, prijatia a toho čistého, bezhraničného mora života.

Pridaj komentár