Všakovaká Maková

a jej blog.

Rybár

sep
24

Stretla ho pri modravom jazere, na úbočí hája. Ona sa tam bola prejsť, on tam bol doma. Prišiel premýšľať. Ako vždy – o rybách. Ryby prispôsobujú teplotu svojho tela teplote vody, v ktorej plávajú. Aj on bol ryba. Vlažná ako svet, v ktorom si stále akosi nevedel zvyknúť. Priveľmi si ju nevšímal. Sadol si a nahodil.

Veríte v lásku? spýtala sa. Nečakal to. Akoby ho znova zaštípali toľkokrát strhnuté chrasty z rán na jeho srdci, ktoré sa ešte nestihli zahojiť. Nechcel riešiť jazvy. Chcel len trochu súkromia a zopár pstruhov. Vstal a premeral si ju. Pristúpil k okraju vody a zadíval sa nikam. Ľanová košeľa mu ladila s mliečnou hmlou nad hladinou. Toľko už čakal, lovil z dna nádej… a vždy mu akosi uplávala. Človek si nikdy nemôže byť istý. Kričal a mlčal.

Ako mu len túžila rozprávať, podeliť sa s prežitým. Že ani ona ju nedokázala vyrobiť, že ju musela najprv prijať, že stačilo pozrieť odpusteniu do očí a spočinúť tam, pred ním, v ňom, že až potom pochopila, aká je krásna, trpezlivá, nekonečná… a že jednoducho je. No slová by mu teraz nepomohli.

Prenechala priestor jej. Nech mu to dopovie sama. Možno, snáď… to začul.
Veríš vo mňa? Ja v teba áno.

Pridaj komentár