Všakovaká Maková

a jej blog.

Letokruhy

sep
08

Prebudila sa zavčasu. Z hory za oknom už stúpala hmla. Vlnila sa a rozpínala z hustej bielej smotany na priesvitný závoj. Kohút v diaľke spieval letu, ktoré pomaly končilo svoj nadčas a chystalo sa na povinnú dovolenku. Je to tu, pomyslela si. Bol už september a septembre sú pre ňu ako malé januáre. Plné zmien a začiatkov, čerstvých ako vzduch, ktorý ju chladil v útrobách. Zatvorila okno.

Z kuchyne chalupy starého otca už bolo počuť verne známe cinkanie porcelánového riadu a tíško svištiacu konvicu s prevarenou vodou na jablkový čaj. Na stole ju čakal škoricový uzol, miska sliviek a kakao. Sadla si k peci a pozorovala, ako z nej starý otec sústredene vyberal horúci chrumkavý chlieb, krájal na hrubé krajce a dôkladne natieral vrstvou slaného masla.

Z hŕby zažltnutých papierov pripravených na kúrenie zobrala najvrchnejší a jemnou čiarou naň naskicovala ten moment. Pokojný okamih spoločného rána. Poskladala z neho lietadlo, potom loďku a napokon si uvedomila, že ho predsa nechce nechať ani odletieť, ani odplávať, a tak ho znova vyrovnala. Kiežby neskončil. No už bol čas.

Obula si topánky, tie staré, polorozpadnuté a roztiahnuté z hnedej kože a farebného úpletu a vydala sa na cestu. Križovala les a pozorovala stromy. Presne tak, ako to mala rada. Vždy ju inšpirovali. V kmeňoch ukrývajú tajomstvá svojich životov – letokruhy, ktorých vrstvy neustále pribúdajú a vďaka ktorým rastú a silnejú, majestátne sa týčia navzdory búrkam či výchrici. Nemajú to vždy jednoduché. Rôzne vplyvy počasia ich deformujú a menia. No vždy príde ďalší. V tom je tá báseň. I ten, ktorý je zmrštený, môže nahradiť nová, rovnomerná vrstva. A to znamená nádej.

Ešte chvíľu postála a napokon konečne vykročila. Vedela, že už môže. Môže a musí. V ústrety novým letokruhom.