Všakovaká Maková

a jej blog.

Pokračuj

aug
23

Kedysi dostala kúsok akéhosi tenkého drievka s hrotom na konci. Bola to ceruzka. V malej, krehkej dlani vtedy zvierala svoje všetko. Tak sa to začalo. Najprv čiara. Jemná a nesmelá, no sústredene precízna. Trochu kostrbatá, ale to nič. Pokračuj.

A ona pokračovala.

Rástla. Z hánok sa jej nenápadne vytrácali povestné jamky. Bucľaté, nemotorné prstíky sa predlžovali, kostičky zvýrazňovali. Škrabkajúci hrot ceruzky tancoval na papierovom parkete stále smelšie. Farby hrali svoju symfóniu a ona to divadlo nadšene tvorila a sledovala. Plochy, smery, tóny, figúry. Hop, opatrne! Netlač príliš, tuha sa ti môže zlomiť. Zapamätala si to. A pokračovala. Nezlomila sa jej, bola predsa dôsledná.

No časom sa hrot ceruzky začal otupovať. Rovnako ako jej zmysly. Čiary sa premenili na šmuhy, tvary na odstrašujúce machule. Dovtedy ľahké drievko jej náhle kŕčovito oťaželo medzi prstami. Guma možno odstráni farbu, ale stopy po neúspešných snahách v tom prekliatom papieri ostanú viditeľne zaryté už navždy. Chcela ho roztrhať.

Vtom jej niekto podáva zo zeme ceruzku. Ostrúhanú. Pokračuj. Lebo jedného dňa to už nepôjde. Tvoja statočná ruka ochabne, žilky sa pod priesvitnou pokožkou zvýraznia a ona sa bude opäť tak nevinne chvieť. Ako vtedy na začiatku – spomínaš si? Dokreslíš posledný bod, vyladíš posledný detail, no potom sa tuha minie. Pokračuj. Povediem ťa.

A ona, hoci presvedčená, že svoju inšpiráciu už nikdy nenájde, znova, predsa len… pokračuje. Tuší, že to v jeden deň príde. Odstúpi od kresby a zadíva sa na to dielo. A bude mať pred očami všetko. To všetko, čo pre ňu na začiatku predstavovala obyčajná ceruzka.

Pamätáš? Celý tvoj život. Farby i tvary. Začuješ zvuky, pocítiš chute, ovinú ťa vône. No dnes ešte nie. Ešte máš čas.

Takže, kde sme to prestali? Áno. Čiary. Pokračuj.