Všakovaká Maková

a jej blog.

V predsieňach

sep
20

Sú všade. Pritajení, čo už zabudli myslieť sami. Zabudli na ten pocit, keď sa im krása rodí pod rukami. Na ten pocit nevnímať nič, len proces. Nech aj bezcieľny. Nech len pre tú chvíľu. Nech by o tom nikto nemal vedieť. Ich staré básne zažltli v zásuvkách, struny ich nástrojov pod ťarchou prachu a času dávno nehrajú tóny, po ktorých sú pomenované. Telá si nechali obrásť tukom a hlavy starosťami. Je ich toľko… Zdržujú sa v predsieňach svojich sŕdc a do komôr si nesiahnu. Zamkli ich a ktovie, kde sú kľúče… Umlčané kazety, čo sa radšej prehrávačmi stali, len nech znova nezačujú svoj hlas.

Kto si, človek, že stíhaš žiť životy iných? Zastav sa a odpovedz – kým si naozaj? Čo skrývaš a do čoho to obliekaš? Čím sa líšiš od stroja? Si opatrný, lebo čo keď sa zasmejú? Zasmej sa konečne ty. Zobuď, čo zaspalo, rozhýb, čo ustalo, nenechaj to zhniť. Skôr, než by sa stalo, že stretneš toho čudáka, čo vždy patril tým divným šťastného a pomyslíš si – tam som mohol byť.

Nie, nie je to ľahké. Ako by aj mohlo? Toto je svet. Ale ty v ňom nie si iba tak. To v tebe nemáš len tak. Máš to na niečo a máš to pre niečo. Umelec zo včera, preber sa. Prišiel nový deň. A to v tebe? Stále čaká.

Pridaj komentár